Juraj Tranovský, Duchovná pieseň v 17. storočí

Juraj Tranovský
Duchovná pieseň v 17. storočí

Pred koncom roka 2024 vyšla v našom vydavateľstve zaujímavá kniha Juraj Tranovský, Duchovná pieseň v 17. storočí. Nová kniha, prináša hlbší pohľad na duchovnú pieseň a jej historický kontext. Dnes máme možnosť spoznať fascinujúci život a dielo jedného z najvýznamnejších osobností duchovnej piesne 17. storočia – Juraja Tranovského. Autorka knihy, Adriana Grešová-Sekelská, ktorá sa tejto osobnosti venuje, nám priblížila jeho tvorbu, ale aj historické a kultúrne súvislosti, ktoré ju formovali. S Adrianou sme sa rozprávali o tom, ako sa podarilo oživiť túto tému a aké nové pohľady prináša súčasným čitateľom.

Čo vás inšpirovalo napísať knihu o duchovnej piesni v 17. storočí?
Poslednou významnou monografickou štúdiou o Tranovského Cithare Sanctorum bola práca prof. Ladislava Burlasa, ktorá vyšla v rámci publikácie Hudba na Slovensku v 17. storočí v roku 1954. Mrzelo ma, že také významné dielo odvtedy nemáme komplexne spracované, pričom som vnímala aj záujem o Tranovského zo strany zahraničných výskumníkov.

Čo vás motivovalo venovať sa výskumu Juraja Tranovského?
Špecializovala som sa na hudbu z prelomu 16. a 17. storočia. V prípade Tranovského dosť zavážilo, že pochádzam z Liptovského Mikuláša. Ako Liptáčke mi táto téma bola úplne prirodzená.

Ako by ste stručne načrtli hlavnú tému vašej knihy?
Chcela som zhrnúť všetky aktuálne poznatky o Jurajovi Tranovskom a jeho diele a priniesť informácie o spevníku z hľadiska najnovšieho výskumu. Za posledné desaťročia sa objavili nové pramene, ktoré priniesli nové svetlo na recepciu Tranovského diela. Cithara Sanctorum nespadla z neba, ale vznikla v kontexte doby. Chcela som sa pozrieť na to, čo všetko malo vplyv na konečnú podobu spevníka.

Ako ste sa začali venovať téme duchovnej piesne a čo vás pri tomto výskume najviac fascinovalo?
Na škole sme mali v rámci cvičení z harmónie povinne analyzovať štvorhlasné chorály J. S. Bacha. Strávila som nad nimi veľa času. Veľmi ma priťahovali a uvedomila som si, že nielen Bachova harmonizácia, ale aj samotné melódie sú veľmi pútavé a často sa objavujú aj v dielach iných skladateľov. A nie hocijakých – zaoberal sa nimi Mendelssohn, Wagner, Liszt, Brahms, Reger a mnohí, mnohí ďalší. Chorál je vlastne len jednohlasná melódia. Má však v sebe zvláštnu silu. Sú to melódie, ktoré formovali celú európsku hudbu.

Ako by ste charakterizovali Tranovského prínos k slovenskému hudobnému a literárnemu dedičstvu?
Je to prvý spevník pre slovenských evanjelikov, ktorí v tom čase na území Slovenska tvorili väčšinu. Odkazuje naň mnoho našich ďalších hudobných a literárnych prameňov. Tranoscius prenikol do ľudovej kultúry aj do vysokého umenia. Cithara Sanctorum na seba naviazala celú kultúru spevu a aj inštrumentálnej interpretácie, ktorá sa menila v každom storočí. V každom storočí je špecifická a zaslúži si samostatný výskum.

V čom spočíva jedinečnosť Tranovského duchovnej piesne v kontexte hudby 17. storočia?
17. storočie bolo nábožensky i etnicky veľmi pestré, až neprehľadné. Na naše územie boli importované rôzne vplyvy, rôzne pramene. Tranovský urobil vieroučný poriadok, vyčistil rôzne bočné konfesionálne vplyvy. Na druhej strane však nebol šovinista. Hodnotné veci prekladal z iných jazykov a preberal aj z iných konfesií. Kalvínske, katolícke, bratské či utrakvistické piesne ponechal, ale obsahovo a konfesionálne jeho spevník zostal konzistentne luteránsky.

Môžete priblížiť, aké teologické a filozofické myšlienky sa odrážali v Tranovského piesňach?
Na Tranovskom je zaujímavé, že mal klasické humanistické vzdelanie. Študoval v meste Kołobrzeg, kde bola veľmi kvalitná výučba klasických jazykov; latinčiny a gréčtiny. Tu si celoživotne obľúbil antického básnika Horatia, ktorého štýl písania neskôr napodobňoval. Antické metafory, ktoré mali svoje korene v pohanstve, však Tranovský nevedel vystáť. Formou by sme ho mohli zaradiť ešte do renesancie, ale obsahovo je už v baroku. Teológiu študoval vo Wittenbergu, kde sa zasa veľmi silno ukotvil v Augsburskom vyznaní. Po ukončení štúdia v Prahe sa zas ešte stále mladučký Tranovský pohyboval medzi farármi, univerzitnými profesormi, učiteľmi a váženými mešťanmi. Jeho okruh priateľov pozostával z naozaj významných dobových literátov ako Jiří Tesák Mošovský a Jan Campanus Vodňanský.

Tranovský bol aj kazateľ a spisovateľ. Ako sa tieto jeho profesie prejavili v jeho tvorbe?
Očividne mu veľmi záležalo, aby ľudia porozumeli obsahu. Je to zjavné najmä pri dlhších prozaických textoch alebo rozsiahlejších modlitbách. Rád text logicky člení. Veľký problém rozdeľuje a čísluje na menšie témy. Svoje tézy argumentuje, vypomáha si citáciami z Biblie, ktorú používal priam rutinérsky, ale aj citáciami od cirkevných otcov i antických filozofov. Píše naozaj didaktickým štýlom. Keď to človek číta, má pocit, že je to jednoduché, hoci neraz vysvetľuje zložité teologické problémy. Podobne zrozumiteľne sú koncipované aj jeho piesne. Sú úsporné, aby sa ľahko pamätali.

V čom sa líšila Tranovského duchovná pieseň od iných slovenských či stredoeurópskych autorov tej doby?
Napriek tomu, že ide o náboženskú spisbu, je Tranovský racionálny. Jeho opisy biblických udalostí alebo dogmatických stanovísk sú zrozumiteľné a priamočiare. Vidno to najmä pri porovnaní s neskoršou spisbou 18. storočia, ktorá bola plná mystiky, lyrických povzdychov, bedákania či expresívnych obrazov. To všetko je Tranovskému cudzie. Hoci aj u neho nájdeme lyrickejšie polohy, jeho piesne sú určené skôr na vzdelávanie čitateľa.

Ako sa zachovali partitúry a texty jeho piesní a aký je ich stav v súčasnosti?
Texty piesní sa zachovali jednak orálnou tradíciou – staršia generácia ich ešte dnes pozná naspamäť – aj v mnohých vydaniach kancionála. Cithara Sanctorum bola jednou z najvydávanejších slovenských kníh, takže materiálu na výskum máme mnoho. Problematické je to však s najstaršími vydaniami zo 17. storočia. Tie sú vzácne a často bývajú v dosť zlom stave. Od vydania z roku 1636 prešli novšie edície zmenami, najmä z jazykového hľadiska. Tranovský totiž používal tzv. bratský pravopis, ktorý sa časom modernizoval do podoby modernejšej češtiny. No a nakoniec máme texty piesní zachované aj v rukopisných odpisoch. Rukopisné kancionály sú veľmi zaujímavé, pretože väčšinou obsahujú nejaký výber z repertoáru a mnohé sú vzácne aj z hľadiska výtvarného umenia.
Čo sa týka organových partitúr, tam je to skromnejšie. Tie najstaršie sú zo 17. storočia a máme ich zapísané rukopisne v podobe tabulatúr. V 18. storočí sa presadil generálbasový zápis. Organy však až do konca 18. storočia neboli bežnou súčasťou chrámov, takže aj početnosť týchto prameňov je nižšia. V 19. storočí sa postupne presadila hustá homofonická štvorhlasná harmonizácia, väčšinou v 4/4 metre, keď boli všetky noty v rovnakej hodnote. Rukopisných partitúr z 19. storočia je viacero. Najstaršou tlačenou partitúrou je Škultétyho Melodiatura, potom vyšlo niekoľko partitúr v 19. storočí. Táto téma by si tiež vyžadovala podrobnejší výskum.

Akú rolu zohráva Juraj Tranovský v širšom kontexte slovenského a stredoeurópskeho priestoru?
Tranovský sa narodil v Sliezsku, študoval v Sasku, pôsobil v Čechách, na Morave a nakoniec v Uhorsku. Všade zanechal stopu. To, aké dôležité bolo jeho dielo pre literárnu kultúru strednej Európy, dokazuje, že dnes sa s k nemu hlásia Česi, Slováci aj Poliaci. Cithara Sanctorum bola preložená i do maďarčiny. Ale Tranovský stredoeurópsky región prerástol. Cithara Sanctorum vychádzala i v USA, kde ju používali naši emigranti a v súčasnosti sú Tranovského piesne preložené aj v americkom spevníku Lutheran Service Book.

Existujú nejaké menej známe aspekty Tranovského života alebo tvorby, ktoré vás pri písaní knihy prekvapili?
Napríklad to, že Tranovský mal problémy so zrakom. Opakovane sa mu vracali zápaly očí do takej miery, že nič nevidel. Predstavte si, že ako farár a literárne činný autor nemohol čítať a písať. Aj Citharu zrejme finalizoval ako nevidiaci. Musel mať vynikajúcu pamäť a obdivuhodne silnú vôľu.

Akým výzvam ste čelili pri výskume Tranovského života a tvorby?
Veľkým problémom bolo dostať sa k samotnému prameňu. Tranoscius kedysi síce bol v takmer každej evanjelickej domácnosti, ale jeho prvé vydanie z roku 1636 je, žiaľ, zachované nekompletne. Musela som ho doslova poskladať z exemplárov zachovaných doma i v zahraničí.
Ďalšou výzvou bol samotný rozsah jeho diela. Cithara Sanctorum v prvom vydaní obsahovala vyše 400 piesní a mnohé ďalšie texty. Každú jednu pieseň bolo potrebné samostatne analyzovať a porovnávať s ďalšími prameňmi. Trvalo mi to desať rokov.

Aký je význam Tranovského piesní pre moderného čitateľa alebo poslucháča? Môže jeho dielo stále inšpirovať dnešných hudobníkov a skladateľov?
V prvom rade Tranovského piesne nesú posolstvo, ktoré je aktuálne dodnes. Pravda síce je, že archaická čeština môže čitateľa v súčasnosti potrápiť, ale keď tomu dá šancu a prehryzie sa ťažkými začiatkami, určite si na ten jazyk rýchlo zvykne a pochopí, aké sú jeho piesne obohacujúce. Nezabúdajme, že duchovná pieseň má mať viacero parametrov. Okrem oslavy by piesne mali aj vyučovať a pôsobiť misijne. To súčasná tvorba, žiaľ, málokedy spĺňa. Preto by som Tranovského odporučila študovať i mládežníkom, ktorí majú ambíciu tvoriť piesne. Citlivejšieho čitateľa možno osloví aj Tranovského jazyková obratnosť a jeho básnické prostriedky. Tranovského piesne inšpirujú už stovky rokov. Dnes sa nimi azda najvýraznejšie inšpiruje súčasný skladateľ Peter Duchnický.

Myslíte si, že by Tranovského tvorba mala byť viac preskúmaná alebo zviditeľnená v súčasnom akademickom alebo hudobnom prostredí?
Je to jeden z našich základných hudobných a literárnych prameňov. Je nevyhnutné, aby prebiehal jeho výskum z hľadiska viacerých odborov a aby sme si vymieňali poznatky.
Pred pár rokmi sme rámci komorného koncertu uviedli vianočné duchovné piesne v projekte s medzinárodne uznávanou opernou speváčkou Luciou Duchoňovou. Pred dvomi rokmi zas odzneli Tranovského piesne na pôde Slovenskej filharmónie, kde Miloš Valent so súborom Solamente Naturali pripravili veľmi pekný projekt. Máme v pláne ho realizovať aj na CD, žiaľ, sme malý trh. Neviem, či je reálne, aby sa renesančno-barokové piesne masívne dostávali na koncertné pódiá, do filharmónie či opery.
Skôr si myslím, že by sa toho mala chopiť cirkev. Netvrdím, že máme spievať neaktuálne piesne „proti Turkom", ale vždy je cesta postaviť sa k tradícii a modernizovať ju. Miesto toho, aby sme sa prezentovali obsahovo kvalitnou a umelecky hodnotnou tvorbou, ktorej máme v cirkvi dosť, radšej tlačíme do kostolov repertoár pochybnej hudobnej a literárnej kvality. Dokonca to prezentujeme v médiách. Aj s kolegami z Výboru cirkevnej hudby a hymnológie ECAV sme neraz poukazovali na nedostatočnú hudobnú kvalitu televíznych prenosov a nevhodnosť vybraných piesní a hudobných vsuviek. Naše rady však neboli zohľadnené.

Myslíte si, že je potrebná širšia diskusia o téme duchovnej piesne?
V posledných desaťročiach sa k nám tlačia rôzne vplyvy. Jednak konfesionálne a nemyslím tým teraz klasickú ekuménu, ale rôzne naddenominačné hnutia, ktoré sa ani nedajú ukotviť v nejakom konkrétnom učení. Tiež vplyvy svetovej tvorby a jej estetické nastavenie. Rôzne worship bandy; Hillsong, Bethel, Elevation Worship a kvantum ďalších. Myslím, že je potrebné o tom diskutovať, minimálne si isté fenomény definovať. Aby to potom aj farári vedeli identifikovať a vedeli k tomu zaujať stanovisko. Je však potrebné, aby cirkev počúvala odborníkov a neriadila sa subjektívnymi dojmami a názormi.

Máte v pláne pokračovať v skúmaní Tranovského tvorby?
Je stále mnoho otázok, ktoré nie sú zodpovedané. Už som naznačila, že na komplexné pochopenie fenoménu Tranoscia by bolo potrebné rozobrať jeho podobu v každom storočí, keď sa používal, jeho recepciu v zahraničných prameňoch, jeho stret so Zpěvníkom, regionálne variovanie nápevov atď. Táto téma je azda nevyčerpateľná. Uvidím, čo prinesie čas.

Knihu si môžete objednať priamo v našom eshope yzop.sk

Rozhovor pripravil
Ivan Debnár